Kubko pije každý večer mlieko. Pred časom si zo mňa začal robiť srandu – všetko vypil a s potmehúdskym úsmevom sa začal sťažovať, že som mu zabudol dať jeho mliečko. Po pár dňoch som sa zapojil do hry a keď dopil, plesol som sa po čele, aký som len zábudlivý, že som mu opäť dal len prázdny pohár. Chvíľu ho to bavilo, ale potom sa začal na mňa zlostiť s tým, že ak mu to neprestanem hovoriť, tak si pobalí svoje veci, odsťahuje sa k babke a nás bude chodiť len občas navštevovať. Kubka mám rád a nechcel by som, aby sa od nás odsťahoval, ale občas ho trochu pokúšam a on sa vždy krásne nahnevá a zaklincuje to nejakou super originálnou hláškou:

JA: “Ach, do kelu, Kubko prepáč, zase som ti dnes zabudol dať mliečko.”
KUBKO: (prevráti očami, vypustí vzduch) “Ja asi zomriem! Ja pôjdem na nejaký cintorín a tam sa pochovám!”

…iný večer…

JA: “Počuj Kubko, prečo si nič nepovedal, veď som ti zase dal len prázdny pohár…”
KUBKO: “Oco! Ja sa zakryjem pod perinu a tam mi budete všetko nosiť, lebo tu sa normálne nedá žiť! S týmito mliečkovými srandičkami!”

No tak takúto srandu máme každý večer.

A ešte pridám:

Emka sa váľala na dečke – stelesnená spokojnosť, maminka sa na ňu pozerala a hovorí jej: “Emi, ty si ale pohoďáčka.” Na to Kubko s úsmevom: “Mami a prečo pohoďáčka? Že je tu taká pohodená?” :-)

Fotky sú z prechádzky.

Toto je síce na druhý deň, ale na približne rovnakom mieste. Môj obľúbený strom.